Weimarské stavače patria medzi najstaršie plemená stavačov. Aj ich vznik je zahalený tajomstvom. Predpokladá sa, že pochádzajú z pôvodného starého typu nemeckého stavača hnedej farby, ktorá sa mutáciou zmenila na striebristosivú. Táto farba sa utvrdila ich ďalším zámerným chovom. Prvýkrát sa s nimi stretávame na začiatku 19, storočia na dvore Karola Augusta, veľkovojvodu weimarského. Podľa novších, ale dosiaľ ešte dostatočne nepreskúmaných prameňov sa však usudzuje, že pochádzajú z Čiech a Karol August ich do Weimaru doviezol. Weimarské stavače majú vynikajúce poľovné vlastnosti. Z nich nadpriemerne vynikajú vlohy pre prácu na stope; ostrosť: a ostražitosť. Pre tieto ich vlastnosti ich väčšinou chovajú lesní zamestnanci, ale používajú sa aj ako služobné psy, najmä v USA, kde si ich po druhej svetovej vojne mimoriadne obľúbili.
Zvláštnosťou je farba šteniec, ktoré sú do veku dvoch mesiacov sivomodré s nebovomodrými očami. Od tretieho mesiaca nadobúda ich srsť sivostriebristý nádych a oči žltojantárovú farbu. Konečné zafarbenie očí a srsti sa ustaľuje až v ôsmich mesiacoch. Weimarské stavače môžu byť krátkosrsté; dlhosrsté a hrubosrsté. Doteraz sa psy s rozličným druhom srsti medzi sebou krížili, najmä pre nedostatok dlhosrstých a hrubosrstých psov. V poslednom čase sa však prejavuje úsilie druhy s rozlične dlhou srsťou nekrížiť a chovať ich čistokrvne, aby sa z nich mohli vyšľachtiť samostatné plemená.
Weimarské stavače sú u nás stále viac obľúbené, pretože sú Ľahko ovládateľné, učenlivé, k domácim Ľudom priateľské a oddané svojmu pánovi.
Štandard.
Celkový výzor. Prostredne veľký až veľký poľovný stavač, účelného pracovného typu, krásneho tvaru, šľachovitý, neprestavaný. Výška psov v kohútiku je 59 až 70 cm, sučiek 57 až 65 cm.
Hlava. Úmerná k veľkosti tela, suchá, pri psoch širšia než pri sučkách. Uprostred čela je vrub, tylový hrboľ mierne vystupuje. Papuľa je dlhá a najmä pri psoch silná. Chrbát nosa rovný, často mierne klenutý, nikdy nesmie byt' prehnutý dolu. Sklon čela nepatrný, pysky mierne previsnuté, s malým záhybom v kútiku. Lícne svaly sú zreteľne výrazné. Nos. Tmavomäsový, pomaly prechádzajúci dozadu do sivej farby. Oči. Jantárovej farby, s inteligentným výrazom, pri šteňati nebovomodré.
Ušnice. Široké a dosť dlhé, na hrote zaoblené, vysoko a úzko nasadené, pri sústredení mierne stočené dopredu.
Chrbát. O niečo dlhší, ak nie je preliačený, nemôže to byť ako plemenná zvláštnosť chybou. Končatiny. Šľachovité, rameno je dobre zauhlené a dostatočne dlhé. Labky. Uzavreté, bez vlčích pazúrov. Prsty sú vyklenuté, dlhšie prostredné prsty nie sú chybou. Chvost. Skrátený (1 až 2 dni po uliahnutí sa odoberú 4 až 4,5 cm, dlhosrstým weimarským stavačom vo veku 14 dní 2 až 3 stavce). Poľovné vlastnosti (chovný cieľ). Všestranný, Ľahko ovládateľný, náruživý, ale nie nadmerne temperamentný. Dokáže systematicky a vytrvale hľadať. Má veľmi jemný nos. Ostrý je na škodlivú zver i na Pudí. Je spoľahlivý vo vystavovaní aj pri práci vo vode. Má osobitný sklon držať stopu, dohľadávať zver a ochotne ju prinášať'. Zafarbenie. Striebristosivé, sivé ako srnčia zver v zime alebo myšie, ako aj prechody medzi týmito farebnými odtieňmi. Hlava a uši sú zvyčajne o niečo svetlejšie. Biele odznaky sú prípustné iba na prsiach a na prstoch. Cez stred chrbta sa často ťahá viac alebo menej široký, tmavý, úhorovitý pás. Len pásikované stavače sa môžu použiť' na chov iba vtedy, keď' vynikajú ako poľovné. Osrstenie. Krátke jemné, krátke tvrdé, hrubé alebo dlhé (druhy osrstenia uvedené ako posledné sú dosť' vzácne).
|
