Jazvečíkovitý durič je spoločný názov pre dve pôvodné plemená duričov, a to pre vestfálskeho duriča a pre krušnohorsko-alpského (rakúskeho) duriča. Pred vysokonohými duričmi majú jazvečíkovité duriče výhodu v tom, že stopu sledujú voľnejšie, zver pred nimi neuniká tak rýchle a ďaleko a Ľahšie ju obracajú. Jazvečíkovitý durič tvorí prechodnú formu medzí jazvečíkom a vysokonohým duričom. Je výborne poľovné upotrebiteľný, lebo okrem svojej vlastnej práce duriča, pracuje aj ako farbiar. V našich podmienkach, kde sa už duriče používajú na lov len ojedinele, sa vyskytuje pomerne vzácne.
Štandard.
Roku 1896 sa pre horské poľovné psy, ktoré boli v bavorsko-štajerských veľhorách desaťročia pýchou svojich majiteľov, uznalo jednotné označenie jazvečíkovité duriče. Predstavujú prechodnú formu medzi čistým jazvečíkom a vysokonohým duričom a na ich vznik sa použili predovšetkým menšie duriče. Žiaľ, o niečo menší bielostrakatý vestfálsky jazvečíkovitý durič s výškou v kohútiku 30-35 cm dnes už skoro vyhynul, kým s krušnohorsko-alpským jazvečíkovitým duričom čiernočervenej, hnedej a červenej farby, s výškou 34-42 cm sa ešte môžeme dosť často stretnúť.
Charakteristika. Jazvečíkovitý durič je poľovne upotrebiteľný pes prispôsobený ťažkým podmienkam horských revírov, ktorý hlasne, ale predsa pokojne zver nadháňa. Je prostredne vysoký, vytrvalý a odolný. Dnes sa tento durič s obľubou používa na nadháňanie zajacov i líšok, pričom je výhodou jeho dobrý nos a vytrvalosť. Rovnako sa môže použiť aj ako farbiar - vodič na remeni pri dohľadávaní poranenej raticovej zveri a ako prinášaš pernatej zveri. Na škodlivú zver je ostrý. Hlava. Je v správnom pomere k veľkosti psa. Temeno je plocho vyklenuté, nie príliš silne vyvinuté; čelové kosti sú zreteľne vyznačené, sklon čela stúpa mierne dohora, chrbát nosa je rovný alebo na konci mierne ohnutý. Papuľa i ňucháč sú primerane široké. V dobre uzavretom kliešťovom chrupe sú mocné Špiciaky. Pysky sú úzke, dobre uzavreté, nie príliš previsnuté a umožňujú vyniknúť dolnému pysku, ktorý je v kútiku zhrubnutý. Ušnice. Stredne dlhé, široké, tupo zaokrúhlené, vysoko, takmer dozadu nasadené, hladko a tesne, bez akéhokoľvek stáčania visiace pozdĺž hlavy. V afekte sú mierne zdvihnuté. Oči. Prostredne veľké, guľaté, jasno ohnivé a tmavohnedé alebo svetlohnedé, čo závisí od farby srsti; slzný kútik je málo vyvinutý. Krk. Svalnatý, mierne dlhý krk prebieha v jemnej línii od hlavy k trupu. Koža na krku je voľná, ale nevytvára lalok. Chrbát. Je rovný, pevný, trochu pretiahnutý, s dobre vyznačeným kohútikom, na prechode s miernym poklesnutím k chrbtu, bedrá sú dobre vyplnené, zadok má sklon k zaguľateniu. Hrudník. Z dobre vyklenutého hrudníka zreteľne vystupuje hrudná kosť. Hrudník prechádza dozadu do sotva zreteľne sa zužujúceho hrudníkového koša, na ktorý nadväzuje dobre vtiahnuté brucho. Hrudníkové končatiny. Silné, veľmi svalnaté, takmer rovné, pri pohľade spredu mávajú len slabý zlom v zápästnom kĺbe. Panvové končatiny. Sú slabšie než hrudníkové, ale s dobre vyvinutými svalmi na stehnách, dobre zauhlené, pri pohľade zozadu rovné. Labky. Predné labky sú silnejšie než zadné, dobre uzavreté, s dolu zahnutými pazúrmi a veľkými hrubými vankúšikmi. Zadné labky sú menšie, s kratšími a rovnejšími prstami. Chvost. Prostredne dlhý, pri koreni hrubší než na konci, nesený väčšinou zvesene alebo v miernom oblúku dohora. Osrstenie. Krátke, veľmi husté, priliehajúce, tvrdé, pritom pružné a má len málo podsady. Srsť na hlave, ušniciach a nohách je krátka, ale na krku sa predlžuje; na chrbte a na zadnej strane stehien je najdlhšia a najhrubšia, k bokom sa skracuje, ale na bruchu je znovu dlhšia. Chvost je osrstený kefovite. Celkove hrubá a drôtovitá srsť je chybou.
Zafarbenie a) Čiernočervený jazvečíkovitý durič: hlboká čerň s hrdzavočervenkastými odznakmi. b) Hnedý jazvečíkovitý durič: hnedá so svetlejšími odznakmi, hnedý ňucháč. c) Červený jazvečíkovitý durič: jelenia červeň, hrdzavočervená, hrdzavožltá so svetlejšími odznakmi. d) Bielostrakatý jazvečíkovitý durič (vestfálsky): všetky farby prípustné pri červených duričoch v kombinácii s bielou. Odznaky sú nad očami, na papuli, na nohách a na hrudníku. Pri červených duričoch je povolený výskyt bielej farby ako pás na chrbte nosa, biela čiarka na hrdle alebo na hrudi, na bruchu, na prstoch, na dolnej časti nôh a ako golier. Pri hnedých a červených duričoch sa povoľuje trochu čiernej farby na papuli, nad očami, na okraji ušníc, na lícach, na chrbte a čiastočne aj na chvoste. Chyby. Slabé svalstvo, tenké kosti; hlava v pomere k ostatnému telu príliš veľká alebo príliš malá, ďalej veľmi široká alebo úzka; málo alebo príliš silne vyznačený sklon čela, na konci veľmi silne zahnutý chrbát nosa, neúmerne dlhá a končitá alebo príliš tupá papuľa, zle vyvinutý chrup alebo chrup s chybným záhryzom (predhryz, podhryz): veľmi ťažké pysky; krátke, stočené, príliš dopredu nasadené alebo nepriliehajúce uši, dravčie oči, na ktorých je silne vyznačený slzný kútik, lalokovitá koža na krku, príliš úzky alebo sudovitý hrudník s nedostatočne vyvinutým predhrudím, krivé hrudníkové končatiny, slabé panvové končatiny, kravský alebo sudovitý postoj panvových končatín; mäkká alebo zajačia labka, stočený chvost, dlhá alebo vlnitá srsť alebo príliš dlhé osrstenie na hlave; príliš veľké alebo malé psy.
|
