Nemecký prepeličiar (der Deutsche Wachtelhund) sa často zaraďuje medzi stavače, čo zrejme súvisí s jeho názvom. Prepeličiar však nevystavuje, a preto nepatrí medzi stavače. Je to typický sliedič tak ako iné španiele.Nemecký prepeličiar je jediné kontinentálne plemeno sliedičov. Vznikol z pôvodného nemeckého sliediča (Stdber), na ktorého sa už takmer zabudlo, ale koncom minulého a začiatkom tohto storočia ho krížením s anglickými Španielmi regenerovali.V poľovníctve sa využíva takisto ako kokeršpaniel. Je to všestranne upotrebiteľný poľovný pes a pre jeho vynikajúce vlastnosti ho obľubujú najmä lesní zamestnanci v Nemecku. Aj u nás bol pred vojnou pomerne značne rozšírený, ale ho vytlačil kokeršpaniel. V posledných rokoch sa však k nám dostalo niekoľko jedincov, takže jeho chov sa aj u nás začína obnovovať.
Štandard.
Poľovné upotrebenie. Nemecký prepeličiar je poľovne upotrebiteľný pes najmä pri práci v lese a vo vode, v poli iba z núdze. Vystavovanie nie je pri ňom otázkou chovu, ale výcviku a vedenia. Prepeličiar je však predovšetkým sliedičom, ktorý je na stope istý, ďalej farbiarom, dohľadávačom, vodárom a nadháňačom. Na stope sa musí ozývať. Nemý lov alebo keď sa pes ozýva iba na dohľad, slabý nos, nedostatok istoty na stope, neochota pracovať vo vode alebo prenasledovať škodlivú zver by boli veľmi veľké chyby. Pes, ktorý je vždy väčší a silnejší než sučka, musí pri správnom výcviku prinášať zajace, ba aj líšku. Zver, ktorú nedokáže priniesť, sa bystrý pes ľahko naučí oznamovať alebo pri správnom výcviku hlásiť. Významná je ich ostrosť na škodlivú zver. Mnohé prepeličiare sa celkom určite stanú škrtičmi. Celkový výzor. Nemecký prepeličiar sa podobá - nehľadiac na veľkosť a krátkosť - nemeckému dlhosrstému stavačovi, nemá však také vysoké nohy a postavu má vyslovene zrazenú. Aby si pri prinášaní takých ťažkých predmetov, ako je zajac alebo líška, udržal rovnováhu, aj pri svojej malej postave musí dosahovať určitú dĺžku a masívnosť. Pri celkove ušľachtilom výzore má mal' dobré kosti a svaly, nesmie však byt ani vysokonohý a chrtovitý, ani ťažkopádny a nízky, skôr suchý, kostnatý a svalnatý, s vyslovene dlhými líniami, t. j. v kohútiku a v zadku má byť dlhý, v chrbte veľmi krátky, so širokými a silnými bedrami,
takže u laika vzbudzuje dojem skôr podlhovastého než krátkeho psa. Musí byť vytrvalý a silný, aby aj v najťažších terénoch a v snehu vydržal pracovať celý deň. Prijateľná výška je 40 až 50 cm, a to sučky 40 až 45 cm a psy 46 až 50 cm. Nie je prekážkou, keď ináč bezchybný pes meria jeden alebo dva centix~ťetre nad určenú výšku alebo pod ňu. Hlava. Suchá, so slabými pyskami, slintajúce psy sa nevyskytujú; lebka a papuľa sú približne rovnako dlhé, temeno ploché, nie príliš široké, bez zreteľného tylového hrboľa. Sklon čela je takmer nezreteľný, nijaká alebo len slabá čelová brázda, jarmové oblúky nevystupujú. Papuľa je dlhá a silná, so širokým chrbtom nosa, ale nie je štvorhranná (jemné pysky sú tým menej zahrotené). Psa skrášľuje oblúkonos. Nos je veľký, so širokými nozdrami. Chrup je silný, s pravidelne postavenými zubami; lepšie je, keď rezáky čeľuste presahujú rezáky sánky (nožnicový záhryz), ako keď sa navzájom dotýkajú. V nijakom prípade nie je prípustný podhryz, alebo dokonca predhryz, čo by bolo veľkou (dedičnou) chybou.
Nos. Hnedý, pohyblivý, čo najväčší, so. široko roztvorenými nozdrami. Oči. čo najtmavšie hnedé, múdre, výrazné, prostredne veľké, mandYovitého tvaru, šikmo posadené, ani veľké alebo vyduté či vpadnuté. Sú veľmi dobre uzavreté, s pevne priliehajúcimi mihalnicami, bez viditeľne červenej spojovky; dobré oči a ich správne uloženie, čo závisí od riadnej stavby lebky, sú veľmi dôležité pri nadháňaní zveri v tŕstí, tŕnitých kroviskách, vysokej tráve a ihličnatých húštinách.
Ušnice. Vysoko a široko nasadené, visiace plocho bez otáčania tesne za očami. Nesmú byt' príliš dlhé, hrubé, mäsité alebo handrovité. Stačí, keď pri natiahnutí dopredu dosiahnu k nosu. Husté, dlhé a často kučeravé osrstenie spôsobuje, že sa zdajú dlhšie a širšie než sú v skutočnosti.
Krk. Silný, ale ušľachtilý, nie však príliš krátky, prechádzajúci bez akéhokoľvek laloka peknou líniou do hrudi a chrbta. Šija musí byť osobitne silná a veľmi svalnatá, lebo pes má nosiť pomerne ťažké bremená. Línia chrbta (od kohútika až ku koreňu chvosta). Je dlhšia než výška v kohútiku (meraná palicovou mierou). Kohútik je vysoký a dlhý, chrbát veľmi krátky a rovný, neznižujúci sa za kohútikom, bedrá krátke, ale široké, mierne klenuté a dobre osvalené až po slabiny. Zadok plochý a dlhý; dostatočne priestranný pre hlbokú a veľkú panvu a široké stehná; od nich závisí sila a dobrý výkon panvových končatín. Hrudník. Pri pohľade spredu nesmie byť príliš úzky, v priereze je oválny, pri pohľade zboku hlboký, a to až po lakeť alebo ešte hlbšie. Hrudníkový kôš je dlhý, dobre vyklenutý, ale nikdy nie sudovitý alebo plochý; osobitne dlhé sú tzv. nepravé rebrá. Brucho a slabiny. Od nepravých rebier sú mierne vtiahnuté dozadu.
Plece a hrudníkové končatiny. Ramenná kosť musí byt' veľmi dlhá a s lopatkou zvierat' asi 45 ° uhol; pri pohybe sa kĺže pozdĺž hrude, nesmie "veslovať" a v pokoji musí lakťom tesne priliehať k hrudníku. Rovné, pevné a silné nohy stoja kolmo k zemi. Záprstia sa nesmú ani vtáčať ani vytáčať. Pri pohľade zboku nemá byť záprstie zvislé, ale má stáť mierne šikmo k zemi a smerovať dopredu. Predlaktie, ale najmä kĺbové spojenie musí byt' veľmi silné a pevné a prechádza do labky takmer lyžicovitého tvaru. Mačacia labka je nežiadúca. Prsty musia k sebe dobre priliehať a majú byť medzi sebou husto osrstené. Vankúšiky sú hrubé a guľaté. Na končatinách sú od lakťa dolu zástavice. Panvové končatiny. Na dlhom zadku sú zoširoka nasadené stehná, ktoré vytvárajú dlhé a široké "nohavice", pätové kĺby sú dobre vyvinuté a veľmi silné. Panvové končatiny majú byt postavené ďaleko dozadu, nesmú byt ani strmé, a tým menej podsadené. Pri pohľade zozadu nesmú byť ani šabľovité ani sudovité alebo kravské, ale vonkajšia línia stehien musí byt navzájom rovnobežná. Chvost. Vysoko nasadený, dobre osrstený, v pokoji nesený rovno alebo dolu, ale nie zdvihnutý dohora, pred zverou sa živo pohybuje. Mierne sa skracuje, aby sa zabránilo zraneniu pri nadháňaní; cicajúcim štencom sa odoberie tretina alebo nanajvýš polovica chvosta.
Osrstenie. Silná, hustá, vlnitá, dlhá srsť, ale nie príliš dlhá, tenká alebo dokonca hodvábna. Má byt' mierne zvlnená (ako astrachán) alebo má plosko a tesne priliehať. Dlhá, mäkká a hodvábna srsť je poľovne neúčelná a pre prepeličiara nevhodná. Na šiji, ušniciach a na zadku býva často kučeravá, kým papuľa, tvár a temeno sú osrstené krátkou, ale veľmi hustou srsťou. Z oboch strán hrudníka srsť často vytvára golier. Na zadnej strane hrudníkových končatín i na chvoste sú zástavice. Ušnice sú pokryté kučeravou alebo hustou zvlnenou srstou, ktorá presahuje vnútorný okraj. Neosrstené konce sa nevyskytujú. Medzi prstami vyrastá hustá, ale nie dlhá srsť. Keď je snehová pokrývka, treba túto srsť nakrátko ostrihať. Zafarbenie. Nemecký prepeličiar sa podľa možnosti chová nanajvýš vo dvoch farebných typoch (hnedý s odznakmi a hnedo-biely).
Chyby. Tenký a končitý nos, zle utvárané alebo vygúlené oči, nízko nasadené ušnice. Robustná a Ťažká stavba tela, krátky trup. Príliš bohatá a hodvábna srsť.
|
